Prírodný mramor je náchylný na farebné škvrny, olejové škvrny, hrdzavé škvrny a iné javy, najmä biely a svetlý mramor. Mramor je kameň s mikroporéznou štruktúrou. Pri použití mikropór ľahko prenikne do škvrny, ktorá sa ťažko odstraňuje opláchnutím. Dá sa odstrániť iba rozpustením, vyzrážaním a adsorpciou, čo vedie k veľmi náročnému spracovaniu.
Hlavnými zložkami mramoru sú uhličitan vápenatý, uhličitan horečnatý a iné uhličitany. Vnútro mramoru obsahuje aj inú organickú hmotu, anorganickú hmotu, zlúčeniny kovov atď. Rôzne látky odlišujú farbu mramoru. Na druhej strane to tiež spôsobuje, že svetlý mramor má možnosť zmeny farby pri zmene vonkajšieho prostredia, najmä bieleho mramoru.
Keď je kameň v skalnom masíve bane, pretože prostredie je pomerne stabilné, vytvorená farba sa v podstate nezmení. Keď sa kameň ťaží z bane a vstupuje do spojov dopravy, spracovania a inštalácie, prostredie sa zmieša s vodou, plynom a acidobázickými látkami, ktoré budú reagovať s kameňom za vzniku novej farby, čo vedie k lokálnej alebo celkovej farebné zmeny kameňa.
Žltnutie kameňa je spôsobené hlavne chemickou reakciou medzi oxidom železa a sírou, čo vedie k léziám kameňa. Farebné zmeny sa niekedy vyskytujú rýchlo a niektoré reakcie sú pomalé alebo neviditeľné. V procese spracovania sa za účasti vzduchu a spánku vytvárajú nestabilné zlúčeniny. Farba týchto látok sa zmení, keď prídu do kontaktu s kyslými a zásaditými kvapalinami. Niektoré kamene sú po inštalácii často v poriadku. Príčinou problémov bezprostredne po nesprávnom použití je existencia nestabilných zlúčenín.
Na základe vyššie uvedených dôvodov mramor v procese spracovania a aplikácie zmení samotný kameň. Prvý z nich je voľným okom neviditeľný. Aby sa eliminovali zlúčeniny produkované v dôsledku životného prostredia, dažďa a iných faktorov, navrhuje sa, aby sa v procese spracovania kameňa použili vodotesné alebo zadné lepidlo, zadná sieť a ďalšie opatrenia, ktoré môžu účinne znížiť infiltráciu látok do kameňa.
